64.
Už dlho som nemala chuť nič napísať. Prózu, poéziu, bársčo. Nechcelo sa mi rozmýšľať nad tým, čo by som tak mohla svetu hodnotné-nehodnotné zdeliť a samo to proste neprichádzalo. Bolo to proste hluché suché obdobie.
Vlastne ani dnes sa necítim nejako priveľmi zhovorčivá.
Po viac ako týždni neustáleho vybavovania, behania od jedných dverí k druhým, vysvetľovania zas a znova, odpovedania na otázky, ktoré dotyčných ani vôbec nezaujímali. A to všetko bolo len vlastne zavŕšením takmer štvormesačného behu na dlhé trate. Mám pocit, že za ten čas sa vyskytlo pár týždňov, ktoré nepozostávali z ničoho iného, než každodenného postávania pri niekoho dverách. A čo je horšie, väčšinou to boli dookola stále tí istí. Ľudia, ktorí ma predtým pomaly ani nepoznali ma začali zdraviť na ulici len preto, že som im každý deň vyklopkávala, niektoré cesty mám do pamäti vryté tak hlboko, že pokiaľ niekedy dostanem v budúcnosti Alzheimera a nejakým zázrakom by som sa ocitla 1/ na Šafku, 2/ v Trenčíne niekde pri mojej lekárke, tak tie trasy zvládnem. Potom ma hľadajte niekde tam. Mapy zverím ochotným dobrovoľníkom.
Možno aj to je dôvod, prečo aj napriek tomu, že to všetko stálo za to a ako som sa dnes dozvedela, s najväčšou pravdepodobnosťou už za tri mesiace (a ďalšie tri roky po tom) budem asi päťtisíc kilometrov od domova… nejak mi to ešte nedochádza. Asi by som mala skákať po izbe, začať sa chystať a plánovať, rozmýšľať nad tým, čo všetko sa mi tam môže stať a koho tam stretnem, mala by som sa bezhlavo opíjať a oslavovať (ríbezľové víno, nazdravie :))… nejako to… nejde.
Asi je to normálne. A pre mňa je normálne, že nad tým vôbec uvažujem, že nad tým neuvažujem. Ak mi rozumiete.
Dve hodiny v noci… asi sa idem ešte vrátiť k rozrobenej práci, aby som mala za čo žiť. Ešte zatiaľ tu na Slovensku.
forwardfitting:
I can’t live without my notebook. I keep it open on my desk at the office and scribble dozens of random numbers/thoughts/tasks on it throughout the day - from wire transfers I have to send to doodling while I’m on the phone with my grandmother for 30 minutes without having a chance to say a single word. It’s the type of tool that can’t be replaced by my iPhone’s notepad…
When I saw this post by Gaws I knew I had to get something like that printed. Unfortunately, I couldn’t figure out how to get this done easily in a single edition, so I went for the next best thing - a notebook slip cover in a standard Moleskine size. I sent the photo to http://www.engraveyourbook.com/ and ordered it on one of the natural covers as just the engraved phrase along with my initials on the back. A few weeks later and this is what showed up at my door. Even though the black leather would’ve looked more appropriate given the tone and dryness of the title, I decided for the natural tan leather for its future color and marks. I can’t wait for the light brown to wear in and darken with age, it’ll proceed to look better and gain character, and not disappoint.
(Source: , via fuckyeahbookarts)